Ultra beh z Bardejova do Prešova

To, čo sa mi nepodarilo, keď to mala byť dopredu známa veľká udalosť, vyšlo na jednotku teraz, keď to bolo v tichosti v kruhu najbližších. 🙂 Tento beh som mal v hlave už viac než rok, avšak vždy mi niečo stálo v ceste. V piatok 21. júna som sa konečne rozhodol, že idem na to a v nedeľu to dám. Keďže jún bol dosť náročný a v škole mi nevyšli viaceré skúšky, ktoré som musel opravovať, tak som potreboval vyčistiť hlavu a nakopnúť sa! Toto bol ten správny krok. 🙂

Tento beh som mal v pláne aj v rámci prípravy na Spartan Ultra, ktorý bude za necelé 2 mesiace v neďalekej Krynici. Spartan Ultra som už odbehol v roku 2016 a 2017, avšak tento rok bude mať pre mňa trochu inú príchuť. Upravil som svoj cieľ. Nechcem to len zvládnuť odbehnúť do cieľa, ale chcem podať čo najlepší výkon a pobiť sa o najvyššie priečky v mojej vekovej kategórií!

V nedeľu 23.6. o 6:00 stojím na Radničnom námesti v Bardejove spolu s Džesikou a ocom. Pár fotiek, rozcvička, zamyslenie sa a o 6:15 výborne naladený vyrážam. Symbolickým kolečkom okolo radnice som sa vydal na cestu do Prešova. V tempe niečo cez 6:00 na kilometer prechádzam okolo bytovky, kde bývam a už sa štverám na kopec Mihaľov, ktorý dôverne poznám. Zatiaľ to ide hladko a cítim sa perfektne. Ráno som zjedol jeden banán a dal som si 4 odmerky edgaru kiwi, ktorý som si veľmi obľúbil. Ani neviem ako a už zbieham dole smerom do Hervartova, kde som bol dohodnutí s mojím podporným tímom. Stretli sme sa pri známom drevenom kostolíku, ktorý je zapísaný v UNESCO. Bola to prvá z dvoch plánovaných občerstvovačiek. Viem, bolo to skoro, ale pred vstupom do pohoria Čergova som si chcel byť istý všetkým a mať čerstvé zásoby. Napil som sa vody, vzal som batoh a vyrazil.

Tešilo ma, ako dobre sa mi stále šlo a 500 výškových metrov na 4 kilometroch ľahko ubiehalo. Šiel som po červenej turistickej značke, ktorá označuje Cestu hrdinov SNP z pamätníka na Dukle až do Devína. Po celej ceste hore až na vrch Žobrák vedie krížová cesta, vďaka ktorej som vedel koľko zastávok ma delí od vrcholu. Tesne pod ním som vošiel do hustej hmly, ktorá ma sprevádzala najbližšiu hodinu a pol po celom hrebeni, čiže výhľady do doliny som si nevychutnával. 🙁 Každopádne, počasie sa vydarilo a aspoň nebolo tak horúco, iba veľmi vlhko, čo mi nejak výnimočne nevadilo. Príroda bola majestátna. Všade bolo ticho, strašidelne hmlisto a sem tam som zazrel srnu, či rodinu bažantov.

Od rozhľadne som sa postupne dostal cez Bukový vrch, Chochúľku až na Čergov, odkiaľ som začal postupne zbiehať dole pohorím. Konečne som stretol nejakého človeka, volal sa Erik a už piaty deň putoval na spomínanej Ceste hrdinov SNP. Ináč tu je live sledovanie ľudí, ktorí putujú na Ceste hrdinov SNP. Stále dobre naladený som s Erikom prehodil pár viet a trielil som dole kopcom smerom do Terne, kde ma už netrpezlivo čakal podporný tím na mnou vymyslenej druhej občerstvovačke. To som však ešte nevedel, že to nebolo poslednýkrát, čo sme sa v ten deň s Erikom stretli. Čítaj ďalej a dozvieš sa. 😀

S rodinou sme sa dohodli na cca 10:00, čo bol môj skromný odhad, keďže som tadiaľ bežal prvýkrát a netušil som, ako mi to pôjde. Cestu som si zistil na mapy.hiking.sk, čo je najlepšia stránka s turistickými mapami. Podarilo sa mi pribehnúť o 10:15, čo som hodnotil kladne, veď som meškal menej než niektoré slovenské vlaky. 😀 V nohách som mal 32 kilometrov, vyše 1100 výškových metrov a cítil som sa fajn. Dovtedy som fungoval na edgare, vode a jednej sójovej tyčinke. Avšak na občerstvovačke som si doprial a jemne som sa opustil. 😀 Mamina mi nabalila jahody a čerešne, dal som si kúsok horkej čokolády, zjedol som banán, napil sa kofoly, ionťáku a čistej vody. Ďalej som do vaku doplnil zásoby vody, vzal müsli tyčinky, ovocnú výživu, vystískal som rodinu a vydal sa na záverečnú časť spolu s mojím otcom.

Predsalen, z Terne do Prešova to je cez lúky a les už len nejakých 18km. Avšak, keďže to bol tréning na Ultra v Krynici, kde sa s kopcami maznať nebudú, mal som v pláne vyjsť ešte na kopce Lysá Stráž a Stráž, ktoré sú cestou a hneď oproti sebe. Preto som so sebou zavolal otca, aby ma trochu potiahol a pomohol mi, s čím veľmi rád súhlasil. Bolo zrejmé, že na tie kopce sa turisti často neprechádzajú, keďže len čo sme zišli z červenej značky, tak sa chodník výrazne zhoršil a bol dosť zarastený a nevychodený.

Na začiatku mi otec povedal, že tempo budem určovať ja podľa toho, ako sa cítim. Avšak asi po 3km, len čo sme začali stúpať vyššie, sa stále držal tak 50m predomnou a do kopca to celkom hnal. 😀 Čiže som nemal ani chvíľu na nejaké flákanie sa. Od občerstvovačky sme výrazne viac času trávili na slnku, vďaka čomu sa energia spolu s vodou míňala rýchlejšie. Prechádzku na Lysú vrelo odporúčam, pretože je zhora nádherný výhľad na celý okres a v diaľke som prvýkrat videl Prešov, hneď za kopcom Stráž, na ktorý sme sa ešte chystali. Zjedol som výživu a už sme boli na ceste dole, v honbe za ďalším kopcom.

Výstup naň dal najviac zabrať. Na vrchol to bolo cca 2 kilometre s 275 výškovými metrami, ktoré boleli viac a viac. Začínal som cítiť miernu únavu, predsalen v nohách som mal 45 kilometrov a 1800 výškových metrov. Z vrcholu kopca Stráž už nebol tak pekný výhľad, keďže tam bol iba jeden vysoký vysielač a všetko navôkol bolo dosť zarastené. Avšak kopec Lysá Stráž na ktorom sme predchvíľou boli sa pekne týčil oproti 🙂

Po zbehu nás čakalo posledných cca 7 kilometrov prevažne dole kopcom až do centra Prešova, s čím moje chodidlá už nechceli súhlasiť. Tie boleli najviac a preto častejšie striedala beh chôdza. Boli dootláčané z ortopedických vložiek, ktoré som mal na prvých 32 kilometroch. Tie sa mi pri zbehoch v botaskách posunuli a otisli ma, preto som ich na občerstvovačke v Terni vymenil za obyčajné. Keď sme konečne dorazili z lesa na asfalt, bol to poriadny šok pre nohy. Medzičasom nám došla voda a chýbali nám už len posledné kilometre na Hlavnú ulicu v Prešove. Mojou nepozornosťou sme však zle odbočili, čo nás stálo 1,5 kilometra blúdenia navyše. Zvyšok už bol len o hlave, chodidlách a prekonania bolesti. Taktiež nám veľmi chýbala voda, ale domáci z jednej záhradky nám pomohli. 🙂

Dobrú náladu a energiu (a kofolu) nám dodali naše dievčatá, ktoré nás už netrpezlivo čakali neďaleko cieľa. Rozbehli sa tiež a prišli spolu s nami k soche koňa na námestí, kde som si určil cieľ. Po 8 hodinách 27 minútach a 16 sekundách som sa ho konečne dotkol. Bol to úžasný pocit. Splnil sa mi sen, za ktorým bol veľký kus práce a driny. Aj keď to bude znieť ako cliché, ale znovu sa mi potvrdilo, že keď si niečo zaumienim a spravím všetko preto, aby sa to podarilo, tak to dokážem.

posledné metre a cieľ

Celá trasa merala 56,55 kilometrov s prevýšením 2204 metrov a čistý bežecký čas bol 7:10:34, čiže priemerné bežecké tempo som mal 7:37 na kilometer. Kríza prišla až pri zostupe z posledného kopca, čo bolo cca na 48 km a vtedy som už začínal byť hladný a boleli ma chodidlá na nohách. Obuté som mal Salomon XA Enduro, ktoré hodnotím pozitívne, až na ten koniec, ale za to si môžem sám s tými vložkami. Suma sumárum, počas behu som pil vodu a na občerstvovačkách kofolu a ionťák. Zjedol som dve sojové tyčinky, műsli tyčinku, trochu horkej čokolády, banán, detskú výživu, pár jahôd a čerešní + edgar, ktorý som si dal pred behom ako som spomínal. Tento beh mi veľmi pomohol v zistení čo, kedy a koľko mám zjesť počas takého ultra behu, aby som mal vždy dostatok energie a nezaťažoval som si žalúdok. Každému, kto sa chystá na ultra odporúčam so sebou vziať len to, s čím má skúsenosti. Určite sa to oplatí vyskúšať skôr, než až na pretekoch, kde môžeš zistiť, že ti daná vec nerobí dobre.

Záver dňa som strávil v kruhu môjho podporného tímu, ktorý sa o mňa skvele staral celý deň. Chcel by som sa poďakovať Džesike, Mimke, mame a otcovi, pretože oni majú zásluhu na tom, že to šlo tak hladko a podarilo sa mi to zabehnúť. Vstávali skoro ráno, čakali ma na občerstvovačkách, v cieli a otec mi veľmi pomohol pri behu. Išiel parádne a za posledný rok sa bežecky skvele vypracoval. ĎAKUJEM VÁM! 🙂

Ešte mi ostáva povedať poslednú vec. Kedy som druhykrát stretol Erika, ktorý putoval na Ceste hrdinov SNP? Všetko je to zhoda úplných náhod. Poobede, keď rodičia s Mimkou odchádzali domov, som ja s Džesikou šiel do wellness Šarišpark vo Veľkom Šariši. Po hodine relaxu v studenej vode sme čakali na autobus späť, ale keďže zastávka bola na znamenie, čo sme nevedeli, tak nám autobus nezastavil a zdrhol. Ďalší šiel o 15 minút, ale zo zastávky pred pivovarom Šariš, ktorá bola pár sto metrov vzdialená. Tak sme sa tam prešli a popri čakaní som Džesike vravel o Ceste hrdinov SNP a spomenul som jej Erika, keďže sme videli červenú turistickú značku, pretože Cesta hrdinov vedie cez Veľký Šariš. V tom zrazu Džesika vraví: „Nie je to náhodou on?“. Vážne. Skoro som odpadol, keď som videl ako na druhej strane kráča Erik a my sa znovu dnes stretávame. Bolo to príjemné stretnutie s človekom, ktorý vystúpil zo svojej komfortnej zóny v práci v kancelárií, na dlhú púť naprieč celým Slovenskom. Aj keď toho podľa vlastných slôv už mal celkom dosť, verím že to nevzdal a šťastne dorazí do cieľa. Trochu som ho vyspovedal, keďže aj mojím tajným snom je prejsť celú červenú značku z východu na západ. Možno raz! Predtým sa však pokúsim o ďalšie moje ultra z Prešova do Košíc a priamo z Bardejova do Košíc, a už teraz sa teším. 🙂

Prekážkový bežec

Zdieľaj tu